V piatok 13. júna 2008 v zasadacej sieni Filozofickej fakulty v Novom Sade prebiehalo tohtoročné 52. Literárne snemovanie – tradičné stretnutie slovenských autorov a milovníkov písaného slova na tomto území. Organizátormi snemovania boli: Slovenské vydavateľské centrum a redakcia mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život v Báčskom Petrovci a Oddelenie slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade s finančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre správu, predpisy a národnostné menšiny AP Vojvodiny. V rámci pracovnej časti snemovania odzneli príspevky k dvom zadaným témam: Poézia a jej kritická recepcia a Životné jubileá Miroslava Demáka a Tomáša Čelovského, o čom sme podrobnejšie písali v minulom čísle Hlasu ľudu (č. 25 z 21. júna 2008).
V rámci snemovania bola udelená aj Cena Nového života za rok 2007. V mene odmeňovacej komisie, ktorá pracovala v zložení Zdenka Valentová-Belićová (predsedníčka komisie), Juraj Bartoš a Jaroslav Čiep (členovia), zdôvodnenie podala predsedníčka komisie. Text správy s titulkom Styk s literatúrou uverejňujeme v tomto čísle Obzorov v integrálnej forme, ako i list, ktorý v elektronickej podobe zaslal laureát Ceny Nového života za rok 2007 Michal Babiak, ktorým pozdravil účastníkov snemovania a zároveň sa poďakoval za udelené mu významné ocenenie.

(m. ď.)

Komisia pre udelenie Ceny časopisu Nový život za rok 2007, ktorá pracovala v zložení: Juraj Bartoš, Jaroslav Čiep a Zdenka Valentová-Belićová, skonštatovala, že v porovnaní s predchádzajúcim ročníkom vlaňajšie štyri zväzky (t. j. trojčísla) 59. ročníka časopisu Nový život pôsobia pestrejšie a korešpondujú so širšou čitateľskou obcou dôvernejšie než predchádzajúce ročníky, čím nijako nedegradujeme kvalitu ročníkov, ktoré boli predmetom našej pozornosti.
Každé vlaňajšie trojčíslo je opatrené vynikajúcim úvodníkom, hoci žiaden z nich nenaznačuje orientáciu či obsah jednotlivých zväzkov NŽ. Pozornosť komisie v tomto zmysle zvlášť upútal text Vladimíra Marka Zabudnutá maliarova knižnica – hypotéza o ubúdaní významov. Postrehli sme taktiež, že časopis osviežili rozhovory uverejnené v rubrike Chat. Všetky štyri interview sú inventívne, objavné a pútavé. Medzi nimi vyniká najmä chatovanie Maríny Šimákovej-Spevákovej a Víťazoslava Hronca.
Hovoriť o autorskej kríze v pôvodnej slovenskej vojvodinskej literatúre by znamenalo opakovanie vlaňajšieho (a nielen toho) zdôvodnenia ceny, ale táto konštatácia sa proste vnucuje neodolateľne a oprávnene. V celom minulom roku v Novom živote bol uverejnený len jeden-jediný prozaický text nášho autora – poviedka Martina Prebudilu Spomienka na starého otca pod kyslým stromom. Je zaujímavé, že napríklad dráma bola v pozorovaných číslach o poznanie zastúpenejšia; súhrnne sú uverejnené tri texty tohto druhu (v jednom trojčísle boli dokonca uverejnené časti až dvoch divadelných predlôh, ale autori dvoch prác sú pôvodom zo Slovenska). Všetky tri hry prirodzene nadväzujú na kvalitný príspevok Vladislavy Fekete – Posledných desať rokov, Dva fenomény v novej slovenskej dráme. V ňom autorka prehľadne so zjavnými odbornými znalosťami, stručne a zhutnene, vojvodinským čitateľom prezentuje základné tendencie v súčasnej slovenskej dráme.
Zdá sa, že medzi Slovákmi vo Vojvodine žije viac básnikov ako prozaikov a dramatikov. Vlani v Novom živote boli uverejnené dva cykly básní. Pod prvý Žiješ sa podpísala Katarína Hricová a autorom druhého Bez ostrých zákrut je  Miroslav Šipický; básne druhého autora sú síce staršie, ale doposiaľ boli neuverejnené. Okrem toho po dve básne uverejnili Martin Prebudila, Andrea Speváková a Marína Petrášová.
V oblasti literárno-kritickej tvorby sme kvitovali zopár pozoruhodných prác, ako sú napríklad texty, recenzie, glosy a články Zuzany Čížikovej, Michala Harpáňa, Víťazoslava Hronca, Adama Svetlíka, Maríny Šimákovej-Spevákovej a iných.
Majúc na zreteli tu vyslovené a iné okolnosti, komisia sa jednohlasne rozhodla odmeniť príspevok uverejnený v minulom ročníku Nového života, ktorý mal najvýraznejší celoslovenský záber a ohlas. Je to dráma Michala Babiaka Ružičky zo srdca.
Roku 2006 si celá slovenská verejnosť pripomenula 125. výročie narodenia veľkého hudobného skladateľa Mikuláša Schneidera-Trnavského (1881 – 1958), zakladajúcej osobnosti slovenskej národnej  hudby, autora duchovných opusov a zostavovateľa Jednotného katolíckeho spevníka. Inscenáciu Babiakovej hry premiérne uviedlo Divadlo Jána Palárika v Trnave 17. marca 2007 a slovenská verejnosť ju tiež ocenila veľmi pozitívne.
V hre Ružičky zo srdca Michal Babiak oživil nielen postavy, témy a rozhovory, ktoré sú dokumentárne doložené (M. R. Štefánik), ale aj postavy, s ktorými sa tento komponista zrejme historicky nikdy nestretol, iba ak v sne – a zase, na druhej strane – stretnúť sa aj mohol, ibaže sa o takom stretnutí nezachovali fyzické dôkazy. Biografická dráma o živote a diele známeho slovenského skladateľa, ktorá predstavuje produktívne spojenie skutočného a fiktívneho, začína sa stretnutím mladého Mikuláša Schneidera-Trnavského s tanečnicou a špiónkou svetového kalibra Matou Hari v Paríži. Budujúc príbeh na odlišných povahách postáv autor konfrontuje spoločenské a kulturologické dosahy európskej kultúry na jednej strane a slovenskej na strane druhej; pokiaľ európska predstavuje pokročilú, slobodnejšiu kultúru a slovenská je zobrazená ako prepiata snaha po obligátnej národnej afirmácii, tápajúca v bahne vlastných strachov a predsudkov. Treba tiež dodať, že Babiakove Ružičky sú navrstvené; vyznačujú sa konfrontáciami vo viacerých rovinách: on totiž porovnáva svet živých so svetom mŕtvych; historicky doložiteľné udalosti a postavy stavia oproti fiktívnym, oproti fiktívnym; spoločnosť konzervatívnych mravov konfrontuje so spoločnosťou slobodnejších svetonázorov; pohotovú a geniálnu kreativitu skladateľa Paganiniho s akoby spomalenou, ale nanajvýš sebakritickou povahou a tvorbou slovenského skladateľa Trnavského...
Autorovo dvojročné podrobné skúmanie a mikroskopické študovanie zachovaných dokladov zo života a diela historických osobností viedlo k presvedčivosti a prirodzenosti postáv drámy Ružičky zo srdca, v ktorej Babiak dodržal pravidlá žánrového postupu a v spleti skutočných a fiktívnych udalostí tieto druhé spĺňajú funkciu potencovania a zviditeľnenia relevantných postupov i znakov tvorby skladateľa Mikuláša Schneidera Trnavského, a to na širšom spoločenskom pláne.
Netreba vari osobitne prízvukovať, že udelením Ceny časopisu Nový život za rok 2007 Michalovi Babiakovi za dramatický text, čiže určitým favorizovaním pôvodnej literárnej tvorby pred literárno-kritickou, ale naskutku bez upierania kvality druhej skupine autorov a ich príspevkov, komisia chce podnietiť autorov, ktorí sú u nás, ako hovorí šéfredaktor Nového života Adam Svetlík, „priam exotické zvieratká“, na zvýšenie snáh práve v tomto temer deficitnom segmente literárnej tvorby slovenských autorov žijúcich vo Vojvodine alebo k nej sa priznávajúcich.
Jedna z postáv Babiakovej hry Ružičky zo srdca hovorí: „Sme tými, s kým sa stýkame,“ majúc na mysli nie toľko priamy fyzický styk, koľko styk duchovný a intelektuálny. V tom zmysle sú takéto stretnutia dobré, ako je dobré aj každé nové stretnutie s (dobrou) literatúrou vôbec...
V mene Komisie pre udelenie Ceny Nového života za rok 2007

Zdenka Valentová-Belićová

Záber z 52. Literárneho snemovania, Foto A. Fracistyová

s nesmiernou úctou a potešením prijímam Cenu Nového života za rok 2007. Bohužiaľ, nebolo mi dopriate osobne sa zúčastniť tohto, pre mňa vzácneho a slávnostného okamihu. Chcem Vás ale ubezpečiť, že v duchu som s Vami: tak na dnešnom literárnom snemovaní, ako i v nepretržitom dialógu, neprerušenom rozhovore. Povedané s Hölderlinom, bytie človeka sa potvrdzuje iba v rozhovore – a toto kritérium bytia – schopnosť načúvať reči druhého a snaha zaujať voči tomu postoj – pretrváva vo mne ako determinovaný gén a ako sociálna danosť. Nesiem v sebe archetypálnu časť, zlomok kolektívneho nevedomého, ktoré ma spája s Vami, na strane druhej – súčasťou mojej osobnosti je výrazný podiel sociálnych priesečníkov, ktorý som nadobudol v dolnozemskom prostredí. Uvedomujem si to ako v rovine inakosti, variantnosti v prostredí môjho nového životného sveta, ako aj v rovine metafyzického puta, ktoré ma viaže k vojvodinskému prostrediu. Tým pádom stáva sa mi zrozumiteľné, že aj moja činnosť nemôže byť iná, ako rezultanta spomínaných faktorov: v rovine pedagogickej zrejme natrvalo zostanem pre bratislavských študentov „zlaté srbské sito”, ako ma krycím menom označujú, v rovine spoločenskej prisťahovalec, alebo v krajšom prípade repatriant, a v rovine literárnovednej, estetickej a literárnej zrejme  natrvalo sa budem vracať k hlasu sirén Panónskeho mora, voči ktorému nemôžem mať iný, ako schizofrenický postoj: raz mu budem odyseovsky odolávať, inokedy zasa južansky, teda fatalisticky sa oddávať.
Vážené ocenenie, ktoré dnes z Vašich rúk prijímam za hru Ružičky zo srdca má pre mňa aj tzv. „pridanú hodnotu” – je satisfakciou, ktoré mám to šťastie zažiť ešte počas pozemského života; tým, že ste sa rozhodli túto hru oceniť, dostáva sa mi podpory, ktorá v širšom zábere na Slovensku absentovala. Kým relatívne úzky kruh odborníkov, ale aj široké divácke publikum hru s oduševnením prijali, značná časť divadelnej kritiky ju zavrhla. Niektorí sa vzbúrili proti tomu, že som otvoril tabuizované témy slovenských dejín, akou je napríklad osobnosť Andreja Hlinku, či podiel slobodomurárov na vývine slovenských dejín, iní sa zasa nepríjemne našli a odhalili v reflexii hodnotenia slovenskej umeleckej kritiky. Zadosťučinením sú mi početné potlesky, ktorými obecenstvo prerušovalo inscenáciu tejto hry v trnavskom divadle a standing ovation po predstaveniach; trpkou skúsenosťou ale zostáva, že napriek diváckemu úspechu inscenácia tejto hry sa po istých intervenciách prestala nasadzovať a v tejto sezóne bude stiahnutá z repertoáru. Neviem si to inak vysvetliť ako fakt, že v slovenskej spoločnosti nenastal ešte čas pozrieť sa pravde do očí a vyrovnať sa s minulosťou v rovine katarzie. Napriek tomu som presvedčený, že budúcnosť slovenského národa závisí aj od schopnosti a sily sadnúť si za stôl a vypočuť pravdu.
O to viac ma teší, že v slovenskom dolnozemskom prostredí je stále sila, ktorá dokáže veci reflektovať sine ira et studio. Chcem, aby imperatív, ktorý som vyššie spomenul, platil aj pre slovenskú obec vo Vojvodine: kýmkoľvek táto obec dokáže žiť s pravdou a v pravde, nemusí sa obávať o svoju budúcnosť. Dovtedy bude jej bytie potvrdené v morálnej vertikále. Všetko ostatné je irelevantné.
Klaniam sa pred Vami, ďakujem a srdečne Vás pozdravujem.

Michal Babiak
V Bratislave 13. júna 2008

List Michala Babiaka zaslaný mailom z Bratislavy na Literárnom snemovaní prečítal šéfredaktor Nového života Dr. Adam Svetlík.

Je dobré, že človek vymyslel internet. Prostredníctvom tohto výmyslu sa poľahky dá skontaktovať s ľuďmi na celom svete. V tomto prípade som elektronicky „necestovala” ďaleko, iba na Slovensko, kde býva mladá prozaička a výtvarníčka, ktorej literárne tvorenie na mňa zapôsobilo, a tak som sa chcela s ňou zoznámiť bližšie. Cestičkami-necestičkami som prišla po jej mailovú adresu, a tak sa náš rozhovor začal…
Ešte predtým niekoľko slov o tejto mladej prozaičke. Ide o veľmi senzitívnu, veľmi vnímavú mladú umelkyňu Moniku Kompaníkovú (1979), ktorá vyštudovala výtvarníctvo na VŠMU v Bratislave. Objavila v sebe aj žilku pre písanie, a tak v roku 2003 debutuje zbierkou poviedok Miesto pre samotu, predtým ale získala prémiu na Poviedke 2001 a druhé miesto v roku 2003. Debut jej priniesol aj Cenu Ivana Krasku. Po troch rokoch vychádza jej ďalšie kniha, tentoraz novela Biele miesta (2006). Teda Monika Kompaníková sa v súčasnosti venúva maľbe, literatúre, vytvára aj webové stránky. Každý deň jej úsmevom tvár okrášli jej synček.
– Syntéza dvoch umení v jednom autorovi, vo Vašom prípade skĺbenie výtvarníctva a literatúry, vôbec nie je podivná  Opakom, je častá... Kde však pramení tento Váš synkretizmus?
– Na výtvarnú v Ľudovej škole umenia som sa prihlásila sama, keď som mala asi šesť alebo sedem rokov. Mame som len oznámila, že mi treba kúpiť farby. Potom nasledovalo sedem či osem rokov na LŠU, Stredná umelecká škola a Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave. Na strednej som ako každý puberťák začala písať básničky, a potom, keď v roku 2001 K. K. Bagala vyhlásil súťaž Poviedka, napísala som jednu poviedku, poslala som ju a vyhrala som prémiu s možnosťou publikovania knihy. Tak som začala popri  vysokej škole písať, v roku 2003 som dostala 2. miesto v Poviedke a vydala knihu Miesto pre samotu. Keby nebolo Poviedky, asi by ma ani nenapadlo písať, ale keď už som zistila, že moje texty niekoho zaujali, a že ma to ešte aj baví, tak som sa pustila do práce.
– Teda bola Poviedka, dva razy, a prišla prvá kniha Miesto pre samotu. Kedysi som ju recenzovala, bol to iba skromný pohľad obyčajnej čitateľky na knihu, ktorá sa jej veľmi páčila, zvlášť pre tému SAMOTY. Samota ako motív, pojem, téma je veľmi vďačná, zvlášť pre ženu, mám taký pocit. Tá si ju „vie” vychutnať.  Moja otázka znie: prečo samota, prečo žena osamotená. Subjektívny pocit, či vnímanie okolia, sveta, spoločnosti vôbec? A aký je Váš komentár na moju konštatáciu – že si žena „vie” samotu vychutnať?
– Neviem presne, asi mám pocit, že samota sa dnes nenápadne šíri ako nejaká choroba. Asi je to životným štýlom, ktorý vedieme, dobou, ktorú žijeme. Byť súčasťou nejakého spoločenstva už nie je otázkou prežitia, byť single je normálne, nechať napr. osamelú matku žiť samotnú v byte je tiež normálne. A nemyslím, že takúto samotu všetci zvládajú, a najmä nie tú vynútenú samotu, tú, ktorú sme si nevybrali sami. Píšem viac o ženách, lebo nechcem písať o niečom, čomu nerozumiem. Ženy samotou možno netrpia viac ako muži, no viac je to na nich vidieť, sú ochotnejšie si ten stav priznať, aj samé pred sebou. A utápať sa v nej. To je pravda. 
– Máte fantastický zmysel pre detaily. Keď som čítala vaše knihy, poobzerala som sa po svojej izbe a pokúsila som sa v hlave „porozprávať" do detailov, opísať do detailov to, čo vidím. Pravdaže, nepodarilo sa to. Ako to Vy robíte? Keď opisujete, máte to v hlave, alebo priamo pred očami, a potom to opisujete? A ako je s tými detailmi vo Vašom výtvarnom umení?
– Niekedy píšem tak, ako keby som bola za kamerou, predstavujem si interiéry a exteriéry a postavy do detailov a snažím sa ich opísať tak, aby mal čitateľ pocit, že to, čo číta, vidí pred sebou, akoby pozeral na jednotlivé scény. Aby s tými postavami naozaj príbeh prežíval čo najintenzívnejšie – cítil vône, chlad – a videl ich tak ako ja. Možno to súvisí s tým, že som výtvarníčka a všímam si aj vizuál tých nepodstatných vecí, predmetov v byte, oblečenia, pokožky. Niekedy je tých opisov možno príliš, texty, ktoré píšem teraz sú už trochu prečistené. Moje obrazy sú, myslím si, úplne iné ako moje texty.
– Aj v tej druhej knihe Biele miesta je leitmotívom osamelosť a láska.
– Láska a samota niekde na kraji poznaného sveta. To je asi v kocke novela Biele miesta. Príbeh dvoch súrodencov, ich osamelej matky, strateného otca a miest, ktoré upádajú do zabudnutia. Kniha má viac rovín... neviem, či sa to dá nazvať odkazom... skôr cieľom: všímať si veci, miesta, domy, ľudí, ktorí sa môžu na prvý pohľad zdať bezvýznamní, nezaujímaví, prázdni, pozrieť sa na nich inými očami a predstaviť si všetky tie neuveriteľné a krásne príbehy, ktoré v sebe nosia. V mojej knihe je to vymierajúca dedina Medovarky, opustená, pološialená mama Agáta, otec jej dvoch detí, ktorý možno leží v záhrade, osada na rúbanisku, hrádze na rieke, opustené záhrady...
– Aký je Váš náhľad na literárnu kritiku (aj výtvarnú)? V podstate literárna kritika sa pozitívne zmienila o prvej knihe, o druhej aj tak, aj tak.
– Asi so mnou bude súhlasiť veľa autorov, keď poviem, že na Slovensku je veľmi málo dobrých kritikov, možno jeden (jedna?), dvaja. Nepáči sa mi, keď sa miešajú do vecí, ktoré sú len a len záležitosťou autora, napríklad výber postáv, prostredia... Čítala som kritiky, kde autorka kritizuje fakt, že spisovateľ píše o dvoch synoch, a nie o troch dcérach, kritiky knihy evidentne nedočítanej,  nepochopenej alebo texty absolútne nezrozumiteľné. Potom vzniká dojem, že celá slovenská literatúra nestojí za nič a že sa kritizuje paušálne všetko, čo vyjde v slovenskom jazyku. Osobne som rada, že som na tej druhej strane a viem, aké ťažké je napísať čo i len krátku poviedku tak, aby to malo hlavu a pätu.
Prvá kniha bola prijatá dobre, možno preto, že bola trochu iná ako ostatné poviedkové knihy, možno preto, že som bola taká mladá... Od druhej knihy sa vždy očakáva veľa, pri nej sa ukáže, či tá prvá bola náhoda alebo nie. Kritiky Bielych miest boli naozaj veľmi rozdielne, alebo veľmi pozitívne alebo veľmi negatívne, tak neviem... Ja sama mám pocit, že sme ju vydali príliš skoro a ešte bolo treba na niektorých pasážach pracovať. No podpíšem sa pod ňu kedykoľvek.
– Ako vyzerá všedný deň Moniky Kompaníkovej, a ako ten umelecký spisovateľsko-výtvarnícky? Či je aj tu prítomné prepájanie?
– Keďže mám ročného syna, všedný deň sa krúti okolo neho – papanie, hranie, učenie, upratovanie, lozenie, zachraňovanie, zbieranie fazuliek, kamienkov. Keď spí, tak aj písanie alebo čítanie. Musela som začať písať rukou do zápisníka, lebo zapínať počítač na pár minút, keď neviem ako dlho bude Kubko spať, sa neoplatí, a tak píšem pri ňom v posteli. Na maľbu, žiaľ, čas nezostáva vôbec.

S Monikou Kompaníkovou si písala: Vladimíra Dorčová
Fotky poskytla: M. Kompaníková