SEDEM DNÍ
Naše európske integrácie znamenajú nielen bezvízový režim či prístup európskym rozvojovým fondom. To je jedna, tá krajšia strana mince. Keďže ide o proces dvojsmerný, takpovediac o interakciu, je len logické, že existuje aj druhá strana. Trochu síce inakšia, ale rovnako podstatná. Tá zahrnuje hlavne veci aktuálne a systémové, ako sú napríklad reformy jednotlivých oblastí spoločenského života, ale aj vzťah k minulosti. Tak reformy, ako aj vyrovnávanie sa s minulosťou sú procesy rovnako boľavé. Vyvolávajú často protikladné reakcie relevantných politických činiteľov a bývajú prameňom nedorozumení, až prekážkou na ceste pokroku.
Medzi také kamene úrazu a hlboké priepasti dodnes patrí spolupráca s haagskym tribunálom a všetko, čo s ňou súvisí. Keby tak nebolo, všetci obžalovaní z vojnových zločinov by už dávno predstúpili pred súd a spoločnosť vcelku by dávno riešila svoje ťažké dilemy. Keby tak nebolo, deklarácia o Srebrenici by dávno, už keď bola prvý raz pred niekoľkými rokmi navrhovaná, bola schválená v Národnom zhromaždení. Keďže sa tak nestalo, deklarácia o Srebrenici je znovu témou číslo jeden na tunajšej politickej scéne. Ako prezident Tadić uviedol, tu nejde len o záväzok voči tribunálu a isteže nemožno očakávať všeobecný súhlas. Avšak text deklarácie musí byť výsledkom dohovoru, pretože ide o civilizačné záležitosti, o ktorých sa žiada dosiahnuť konsenzus. V týchto dňoch sa v parlamente a vo vláde uskutočnia konzultácie o tom, kto rezolúciu navrhne a zvlášť o tom, čo bude jej obsahom. Už aj predtým, keď sa o deklarácii hovorilo, najväčšiu dilemu vyvolávala otázka, čo sa vlastne chce odsúdiť. Pokiaľ sa jedni logicky zasadzovali za odsúdenie zločinu v Srebrenici, druhí sa usilovali otupiť ostrie a odsúdením zahrnúť všetky vojnové zločiny. Sotvaže by teraz mohlo byť inak, bez ohľadu na to, že sa aktivisti viacerých mimovládnych organizácií na protestných zhromaždeniach v Belehrade dožadujú vyhlásenia 11. júla za Deň spomienky na genocídu v Srebrenici.
K rovnováhe, samozrejme, patria aj dobré vzťahy so susednými krajinami. V minulosti poznačené hlavne negatívnymi príznakmi a veľkými protikladmi, v súčasnosti sa len ťažko menia k lepšiemu. Na to, v akom smere sa budú rozvíjať vzťahy so susedným Chorvátskom, iste bude vplývať aj výsledok nedeľňajšieho druhého kola prezidentských volieb v tomto štáte. Novozvolený prezident Ivo Josipović, kandidát opozičnej SDP, už deň po voľbách vyjadril úmysel pracovať na zlepšení vzťahov so Srbskom, v poslednom období dosť studených.
Protichodné mienky verejnosti sa toho času podujala testovať skupina počítajúca dvesto srbských intelektuálov dožadujúca sa vypísania referenda o vstupe Srbska do NATO. V žiadosti, ktorú verejnosti prezentoval akademik M. Bećković, dôraz sa dáva na dôvody, pre ktoré by Srbsko nemalo vstúpiť do aliancie: Kosovo a bombardovanie. Z druhej strany vítaná by však bola vážna rozprava aj o dôvodoch, prečo by Srbsko malo uvažovať o pripojení Severoatlantickému paktu a čo by tým mohlo získať. Len aby občania pred prípadným referendom nadobudli kompletný obraz.
Rovnováha je stav ideálny. Všetci k nej spejeme, ale dosahuje sa len výnimočne. Situácia s očkovaním proti novej chrípke je doslova školským príkladom toho, ako sa veci vychyľujú a vymykajú spod kontroly. Keď sa chrípka zjavila, všetci sa dožadovali vakcíny. Keď vakcíny prišli, väčšina stratila záujem. Zvlášť po náznakoch, že tu ide o škandál svetových rozmerov, že existuje nejaký „zlatý trojuholník“ korupcie na medzinárodnej úrovni (Svetová zdravotnícka organizácia, farmaceutický priemysel, vedci a organizovaný zločin), o ktorý záujem prejavilo aj Parlamentné zhromaždenie Rady Európy. Na zdravie!
Anna Lazarevićová