SEDEM DNÍ
Vždy pred 8. marcom sa začína hovoriť o ženách. Možno nie viac, ale aspoň trochu inak ako obvykle. Ak sa bežné tzv. ženské rozhovory vyčerpávajú témami o deťoch, rodine, kozmetike, móde, upratovaní a varení, okolo Dňa žien sa rozširujú úvahami o ich skutočnej rovnoprávnosti v súčasnej spoločnosti. Napríklad z toho aspektu, že ich počet na riadiacich funkciách nie je úmerný ich celkovému počtu, že dokonca nedostávajú rovnaký plat za tú istú prácu ako muži, že ich súčasní zamestnávatelia berú do zamestnania za podmienky, že v najbližšom období neplánujú mať dieťa. Alebo sa hovorí o rozšírenom násilí v rodine a ako mu predísť. Moderná demokratická spoločnosť, za akú sa asi každá v dnešnej dobe vydáva, tieto problémy musí riešiť. Nielen deklaratívne, hoci aj to patrí k nevyhnutným prvým krokom.
Historicky sa za prvý krok na ceste k rovnoprávnosti žien považuje štrajk 40-tisíc newyorských krajčírok roku 1908. O dva roky na to Medzinárodná konferencia žien v Kodani ustanovila sviatok – Medzinárodný deň žien. Hoci sa oslavoval tak ako sa oslavoval, s vädnúcimi červenými karafiátmi, na podnikových posedeniach, kde zasa vynikali hlavne muži, význam tohto sviatku väzí v tom, lebo upozornil na skutočnosť, že demokracia nesmie byť „rodovo slepá“ a nesmie ignorovať polovicu obyvateľstva.
Že ignorovanie žien ako rovnoprávnych partnerov v spoločenských procesoch, zvlášť keď ide o riadenie spoločnosti, od vysokej politiky po úroveň miestnych spoločenstiev, skutočne existuje, najlepšie potvrdia číselné údaje. V celkovej populácii ženy tvoria 51,4 percenta, čiže majú dokonca aj číselnú prevahu nad mužmi. Avšak z 250 poslancov v Národnom zhromaždení Srbska v tomto zložení je len 54 žien. V ministerských kreslách vo vláde sedia len štyri ženy. Keď nakukneme do lokálnych parlamentov, tam uvidíme ešte menej žien, asi takých dvadsať percent. V predvolebných kampaniach politické strany siahajú po ženách hlavne preto, lebo je to v móde, a potom ich odsúvajú na druhú koľaj. V tom je asi príčina, prečo sme sa dodnes nedopracovali ani k všeobecne propagovaným tridsiatim percentám žien na funkciách.
Uplatňovanie žien v politike nie je iba o tom, čo do nej prinesú, hoci v niektorých vyspelých štátoch sa ukázalo, že priniesli dokázateľne pozitívne výsledky. Je to predovšetkým o tom, ako sa uplatňujú ľudské práva, rovnoprávnosť a férové vzťahy v spoločnosti. Vieme pritom, že existujú deklarácie, dohovory a dokumenty schválené na pôde Spojených národov, Rady Európy a Európskej únie, zamerané na boj proti rodovej diskriminácii a násiliu páchanému voči ženám.
Toho času v Srbsku sa pracuje na príprave Národného akčného plánu na uplatnenie Rezolúcie 1325 Bezpečnostnej rady SN o ženách, mieri a bezpečnosti, právne záväznej pre všetky členské krajiny SN. Do prípravy akčného plánu sa zapojili Belehradský fond pre politickú výnimočnosť a Ministerstvo obrany v očakávaní, že uplatňovanie Rezolúcie ovplyvní – ako sa uvádza – zvýšenie počtu žien na úseku bezpečnosti, zlepší ich postavenie na miestach rozhodovania a prehĺbi medzinárodnú spoluprácu v boji proti rozdielnym formám násilia na ženách.
Ani jedna deklarácia, ani jeden zákon, ani jedno rozhodnutie nemôže však v tejto veci pomôcť, ak sa do uskutočňovania rovnoprávnosti v spoločnosti rovnoprávne nezapoja aj muži aj ženy. Fifty-fifty. Nestačí, že ženy sa chcú rovnoprávne zúčastňovať v rozhodovaní, že sa im podarí zladiť vrcholnú politickú kariéru s rodinou a že percento žien dosiahne žiadanú úroveň. Nestačí ani to, že muži väčšiu účasť žien v politike a riadení strpia a budú chcieť akceptovať. Zmena sa musí urobiť v našich hlavách, v spôsobe myslenia a v pohľade na svet, v ktorom ženy už nebudú vystupovať len ako ozdoba alebo ako povestné tri stĺpy na dome.
Anna Lazarevićová
