SEDEM DNÍ
Keď sa leto blíži ku koncu, noviny sa spravidla pripravujú a tešia na horúcu jeseň. Jeseň v médiách vždy chce byť horúca. Z viacerých hľadísk: politického, hospodárskeho, školského, syndikátneho. Po letnom omámení všetci sa zrazu prebúdzajú k životu plní najrozličnejších plánov a predsavzatí. Ministri sľubujú riešenia, podnikatelia veštia zisky, syndikáty plánujú štrajky... Keď jeseň naozaj nastane, život sa nebadane vráti do starých koľají. Bez riešení a bez ziskov.
Keď niekto dokáže z mínusu urobiť plus, to je skutočný výkon hodný obdivu. Ak však ide o rozpočtové peniaze, hranice medzi týmito dvomi pólmi dakedy bývajú veľmi mäkké, zázračne ohybné, prispôsobivé každej situácii. Napríklad tejto aktuálnej koncoletnej a horúcojesennej.
Od rozhovorov s predstaviteľmi Medzinárodného menového fondu naši ministri rad radom očakávali, že nebudú ľahké, ale takisto rad radom tvrdili, že budú úspešne ukončené. Hlavným dôvodom optimizmu bol údaj, že je mínus v štátnej pokladnici o 20 miliárd menší od plánovaného. Hneď sa pustili do rozjímania, ako tie miliardy v podstate neexistujúcich peňazí čím lepšie využiť. Jedni navrhovali vkladať do rozvoja hospodárstva, iní mienili, že nastal čas urobiť niečo pre národ a odmraziť platy a penzie. Hoci Zákon o rozpočte a dohovor s MMF možnosť zvyšovania príjmov pripúšťa až na búdúci rok, tento návrh si opodstatnenie našiel v potrebe zvýšiť spotrebu, aby sa tak začala zvyšovať aj výroba. Odpoveď ekonomických odborníkov pozvaných na pomoc vyznela veľmi diplomaticky. Navrhovali totiž uchýliť sa k šalamúnskemu riešeniu a kombinácii dvoch návrhov, pretože nič nie je ani čierne ani biele, a pretože vyvážená politika je zároveň tá najlepšia politika. Prednosť by však mali dostať zásadné opatrenia a nie viac-menej nepodstatné detaily, povedali.
V očakávaní zasadnutia Valného zhromaždenia OSN 9. septembra Belehrad a Priština sa zamestnávajú analýzami a predpokladmi, čo bude nasledovať potom. Do všetkého sa na chvíľu zaplietla Deklarácia o nezávislosti obcí v rámci Zväzu obcí Autonómnej pokrajiny Kosovo a Metóchia, ku ktorej sa nikto nepriznal, dokonca ani spomínaný zväz nie, takže zostala anonymná a bez akéhokoľvek významu. K zostrovaniu vzťahov potom pridalo rozhodnutie Prištiny o zákaze návštev srbských politikov „pre politické provokácie, ktoré bolo počuť počas ich predchádzajúcich návštev“. Neudržalo sa. Potom sa kosovský prezident F. Sejdiu zúčastnil na konštitutívnom zasadnutí novej srbskej Obce Parteš, ktorá podľa plánu o decentralizácii M. Achtisaariho patrí k piatim novým obciam na Kosove s väčšinovým srbským obyvateľstvom. Všetko uvedené malo však poslúžiť len na zaplnenie medzere, času a priestoru od začiatku júla do začiatku septembra. Len po hlasovaní na Valnom zhromaždení OSN sa otvorí nová kapitola.
Za novú kapitolu a príspevok k snahám anulovať dedičstvo minulých zlých rokov možno považovať založenie Železničnej aliancie Srbska, Chorvátska a Slovinska. Tento spoločný podnik je očitým príkladom, že sa všetky problémy a roky pestované prekážky dajú účinne prekonať, ak sa spoločne dospeje k výpočtom, že sa to oplatí. A výpočty ukázali, ako uviedol minister M. Mrkonjić, že napríklad na koridore 4 (Maďarsko – Rumunsko –Bulharsko) premáva 7 000 vlakov, a na koridore 10, kde sme aj my, len okolo 1 000. Keby sa počet vlakov zdvojnásobil, vraví minister, zvýšil by sa aj devízový prílev. Založenie železničnej aliancie troch bývalých juhoslovanských republík pomôže k urýchleniu prepravy nákladu balkánskymi tratiami už tým, že sa skráti čas zastavovania vlakov na hraniciach. Jeden z možných záverov by mohol znieť, že nielen v Európskej únii, ale aj na Balkánskom polostrove hranice začínajú strácať význam. Aspoň pre nákladné vlaky.
Anna Lazarevićová
